headset Rádiá arrow_down
Nová registrácia
 /  Články /  Voľný čas /  Rozhovor s herečkou Marianou Večeríkovou – Čížkovou

Rozhovor s herečkou Marianou Večeríkovou – Čížkovou

Voľný čas Monika 14.03.2015 12:05, aktualizované 23.03.2015 21:17
Rozhovor, Herečka, Úspešní Slováci v ČR

Rozhovor s Mariankou Večeríkovou - Čížkovou. Marianka je mladá, talentovaná herečka slovenského pôvodu, žijúca a pôsobiaca v Prahe.

Narodila si sa v Galante. Aké si mala detstvo? Čo pre teba znamená byť z malého mesta z južného Slovenska?

Ako malá som bola veľmi ukecaná a až do piatich rokov som bola bez súrodenca, takže som si často musela vystačiť sama. Občas som to zvládala tak, že som sa prehrabala v "zakázaných šuplíkoch" a s rôznymi pokladmi, ktoré som tam objavila (pamätám si figúrku tigra, brošňu v tvare motýľa, a pod...) som si vymýšľala príbehy, ktoré som nútila babičku a ostatných dospelých sledovať. Že to bolo divadlo mi došlo až spätne. Keď som bola staršia, trochu ma štvalo, že som z malého mesta, pretože to neposkytovalo kultúrne vyžitie, aké som si priala. Divadlo skoro žiadne, koncerty občas a obecne nálada ľudí pomerne uzavretá - hlavne vždy myslieť na to, čo asi povedia ľudia! To som odmietala robiť.

S divadlom si začala už ako dieťa, ako a kedy si sa dostala k umeniu? Chcela si byť odjakživa herečkou?

V detstve som mala vždy veľa aktivít, výtvarnú, tanečnú, divadelný súbor, atd. Ako malá som medzi nimi nerobila rozdiel, bavilo ma všetko – až postupom času sa z divadelného skúšania stával najlepší deň za celý týždeň. Taktiež ma začala veľmi podporovať naša vedúca – Vierka Ralíková a motivovala ma k tomu, aby som sa divadlu venovala viac. Postupne som začala tráviť prázdniny na rôznych divadelných workshopoch a projektoch a cítila som sa tam ako ryba vo vode. Takže keď som sa rozhodovala, kam na vysokú, povedala som si, že to s herectvom skúsim a uvidíme. A vyšlo to!

Do Prahy si sa presťahovala kvôli štúdiu herectva na Katedre alternativního a loutkového divadla na DAMU. Bol to jediný dôvod, prečo si sa presťahovala do Prahy? Poznala si Prahu aj predtým? Ako sa tu po tých rokoch cítiš?

Pamätám si, keď som mala 16 rokov, zúčastnila som sa workshopu s Farmou v jeskyni v Prahe – vzniklo z neho predstavenie Hlasy východu, ktoré sme odohrali vo Švandovom divadle. Vtedy na mňa Praha veľmi zapôsobila. Prechádzala som sa po Starom meste, chodila som okolo DAMU, pohybovala som sa medzi umelcami a hovorila som si, aké to asi musí byť, žiť takýto život... Keď som bola o dva roky neskôr prijatá na DAMU do Prahy aj na JAMU do Brna, pri rozhodovaní zavážil aj tento zážitok. Samozrejme je ale každodenný pražský život úplne iný, ako si ho vysnívate, keď v Prahe strávite týždeň. Musím sa priznať, že prvý rok bol pre mňa dosť náročný.

Ako spomínaš na svoje štúdium herectva, spolužiakov a pedagógov?

Všetko bolo dosť iné, ako som si to predstavovala. Ale myslím, že podobný pocit má skoro každý, keď nastúpi na vysokú, nezáleží na jej zameraní. Na tie 4 roky spomínam vždy podľa momentálnej nálady – občas veľmi dobre, občas veľmi kriticky.

Počas štúdia si bola na Erazme, kde to bolo? Dostala si ponuku hrať v divadle Stella Polaris, čo je najstaršie pouličné divadlo v Nórsku. Čo si tam hrala?

V rámci projektu Erasmus som študovala v Londýne – to bol skvelý zážitok, ale uvedomila som si, že Praha je asi najväčšie mesto, v akom som schopná žiť. Londýn už bol priveľký, príliš anonymný. Počas prázdnin v druhom ročníku na DAMU som mala možnosť zúčastniť sa mesačného projektu v Nórsku s divadlom Stella Polaris, s ktorým som sa poznala už predtým - spolupracovala som s nimi pri otvorení kultúrneho centra Stanica v Žiline. V priebehu toho mesiaca som sa viac a viac uisťovala v tom, že by sa mi páčilo pracovať v takomto súbore a aj zo strany divadla o to prejavili záujem. Dohodli sme sa, že keď budem končiť školu, mám sa ozvať. Ozvala som sa a režisér mi povedal, že v októbri začínam. A tak som sa odsťahovala do Nórska a skoro rok a pol som tam bola v angažmá. Stella Polaris je nezávislý medzinárodný súbor, ktorý robí prevažne pouličné a sociálne divadlo, takže som hrala väčšinou v pohybovo-cirkusových predstaveniach, robili sme workshopy pre deti imigrantov a mnoho iného.

Nedávno bola premiéra Čechovovej Čajky v divadle D21, kde žiariš vo veľkej a slávnej role Niny Zariečnej. Ako sa ti hrá táto postava?

Čím ďalej, tým lepšie. Skúšanie bolo skvelé, premiéra dopadla veľmi dobre, ale pre mňa osobne je predstavenie „príjemné“ až po niekoľkej repríze. Potom tam už nie je nervozita a obava, ako to ľudia vezmú a ja si začnem hranie užívať. A k Nine – je to mladé dievča, ktoré žije niekde Pánubohu za chrbtom a túži stať sa herečkou. To je paralela s mojím životom ako vyšitá. Ale na rozdiel od Niny, ja netúžim byť slávna ako ona, pre slávu samotnú. Ja milujem divadlo a keď skúšam predstavenie, mám pocit, že som tam, kam patrím.

Kde ťa ešte môžeme vidieť?

Môžete ma vidieť prevažne v divadle – v Divadle D21 hrám okrem Racka ešte v Gouldovi – výbornej komédii od Egona Tobiáša. Návštevu D21 určite vrelo odporúčam. Ďalej hosťujem v Ypsilonke, v Plzni v dramatizácii Ostro sledovaných vlakov, v Olomouci v Divadle na cucky, v pražskom Ústave úžasu hráme bytové divadlo. Mám to šťastie, že za všetky predstavenia, v ktorých momentálne účinkujem sa môžem plne postaviť. To je pre mňa veľmi dôležité. Veriť tomu, čo robím. Okrem toho  hrám sociálne divadlo Fórum, vediem divadelné dielne pre dospelých a dielne pre deti v Divadle Archa, pracujem pre detské internetové rádio a čo sa týka televízie a filmu – tam zatiaľ na príležitosť čakám.

Nedávno si sa vydala za hudobného skladateľa. Ako ste sa zoznámili? Neprekáža mu, že si herečka?

Zoznámili sme sa na večierkoch na DAMU. Jindrov brat tam študoval herectvo a Jindra sa tam občas objavil. Potom začal skladať hudbu pre predstavenia, ktoré pripravovali moji spolužiaci. Vídali sme sa skoro tri roky a raz sme spolu úplne náhodou šli na obed do menzy. Keby mi vtedy niekto povedal, že sa vezmeme, asi by som sa dosť dlho neprestala smiať. Tým, že Jindra okrem filmu tvorí veľmi často aj pre divadlá a dokonca aj v niektorých predstaveniach sám hrá - veľmi dobre celé to prostredie pozná. Čo je fajn, pretože rozumie tomu, že týždeň pred premiérou sa všetky moje myšlienky točia iba jedným smerom a na skúškach trávim viac času než doma. Zároveň má ale veľký nadhľad. Pre neho je prioritná hudba, takže vždy keď som z niečoho ohľadne herectva nervózna, nezabudne mi pripomenúť: „Vždyť je to jenom divadlo!“ A má pravdu, nikto nezomrie, keď sa mi večer nepodarí monológ. Je dobre, že mi to pripomenie vždy, keď svoju prácu beriem príliš vážne.

Štítky

RozhovorHerečkaÚspešní Slováci v ČR