Život v Čechách a slovenčina

Nechcem hovoriť o slovenčine, ako schválenom úradnom jazyku v Čechách. Funguje to, nestretla som sa s problémom. V kontakte s úradmi mám len pozitívne skúsenosti.

V Českej republike sme začali žiť, keď mali naše deti 4 a 5 rokov. Pred 10 rokmi. Nastúpili do materskej škôlky. Traumatické zážitky sa nekonali. V škôlke po krátkej dobe prepli na český jazyk, s nami, rodičmi, komunikovali naďalej v slovenskom jazyku. Do obidvoch jazykov sa samozrejme dostávali slovíčka z toho opačného jazyka. Ale maminka a ocík našťastie zostali. K veľkej radosti rodiny na Slovensku sme sa vyhli osloveniu babičko a dědečku, zostali pre nás starký a starká – zaručene tým bavíme českých priateľov. Rohlík, trouba, houska či „ty jo“ sa u nás síce udomácnili, ale slovenčina zostala aj pre naše deti domácim jazykom.

Pozor! Detskí kamaráti. Špeciálna skupina návštev, ktorá vyžaduje špeciálny prístup. Dôrazné upozornenie od mojich detí:

„Maminka, pozval som kamarátov, prosím, nehovor na nich.“

Nech znie táto veta akokoľvek hrozne, znamená jednoduchú vec: české deti slovensky nerozumejú. Takže v ich prítomnosti buď mlčím, alebo „mluvím česky“. Druhá verzia spôsobuje u mojich ratolestí jav prevracania očí. Nuž, v češtine majú vďaka každodennej komunikácii v škole výrazný náskok.

Ale vrátim sa k materskej škôlke. Deti ani učiteľky nemali s našou dvojjazyčnosťou problém. Zvláštnym úkazom však bola riaditeľka. Po významnom pozvaní do riaditeľne vypustila z úst vetu:

„Odporúčala by som odstrániť z vašej domácnosti slovenské rozprávkové knižky. Čítajte deťom len česky a komunikujte v rámci vašich možností v češtine.“

Dnes už riaditeľkou nie je. Som rada, že som sa jej výrokom vážne nezaoberala.

Pokiaľ postavím slovenský jazyk do roviny cudzieho jazyka, podobne ako je angličtina, francúzština, ruština, obávam sa, že v Českej republike je slovenčina stále braná ako trochu „iný“ cudzí jazyk v negatívnom zmysle. V dnešnej dobe, keď sú populárne dvojjazyčné škôlky, stredné školy a druhý jazyk sa stáva samozrejmosťou, je znalosť slovenčiny ako druhého jazyka skôr podceňovaná. Ak v obchode začne zákazník komunikovať v angličtine, minimálne sa predavačka snaží mu porozumieť a vydolovať prípadné znalosti angličtiny a je celá „happy“, ak sa jej to podarí. Pokiaľ ja v obchode začnem komunikovať v slovenčine, často sa dočkám odpovedi: „Jak? Cože?“ A predavačka je celá „unhappy“, že musí počúvať slovenčinu. Samozrejme, je to môj subjektívny pohľad podporovaný mnohými negatívnymi skúsenosťami s reakciou na slovenčinu. Na druhej strane v zamestnaní a blízkom okolí som mala šťastie.

„Hovorte slovensky, zákazníci si vás lepšie zapamätajú,“ bola veta bývalého šéfa.

„Veľmi rada počúvam slovenčinu,“ veta mojich kamarátok.

Naspäť k deťom. Keďže sme ich vychovávali dvojjazyčne, i keď „iba“ slovenčina – čeština, s nástupom na ďalší jazyk nemali najmenší problém. Do angličtiny na základnej škole prešli viac menej plynule bez náročného memorovania z učebníc, španielčiny či nemčiny sa neboja a pokukujú i po týchto jazykoch.

Zaujímavý je postreh mojej slovenskej priateľky, ktorá vychovávala dieťa v Nórsku – v nórsko-anglicko-slovenskom jazyku. Skonštatovala, že jazyk je pre jej syna prioritne dorozumievacím prostriedkom a až potom oblasťou, ktorú je potrebné sa učiť. Pre našu mentalitu je cudzí jazyk ešte stále „školským predmetom“ vyžadujúcim enormné úsilie pod hrozbou nejakého hodnotenia (buď učiteľa alebo zamestnávateľa).

Skúšam si predstaviť situáciu – anglickí rodičia žijúci v Čechách, dieťa v česky hovoriacej škôlke a riadi teľka by od nich vyžadovala, aby doma rozprávali česky a angličtinu dali do pozadia. Znelo by to divne, však? Skôr by bola hrdá na to, že má v kolektíve viacjazyčné dieťa, ktoré podporí tolerantnosť, či rozšírenie obzorov ostatných detí. Nemám pocit, že by takto bola vnímaná aj slovenčina.

Na druhej strane mám pozitívnu skúsenosť so základnou školou – prikladám to vedeniu a celkovej atmosfére školy, kde sa znalosť slovenčiny mojich detí cení, resp. berie ako plnohodnotná znalosť ďalšej cudzej reči. A to im zase pomáha v sebavedomí a ďalších pozitívnych vnemoch.

Takže v Českej republike sa mi so slovenským jazykom nežije zle, keď viem, použijem češtinu, avšak stále ma prekvapuje negatívny prístup mnohých obyvateľov.