Interview so slovenskou scénografkou - Dášou Krištofovičovou

Pár slov o Dáši Krištofovičovej 

Dáša je mladá a talentovaná divadelná scénografka, teda kostýmová a scénická výtvarníčka, pôvodne zo Slovenska, ale už niekoľko rokov žijúca v Prahe. Venuje sa aj literárnej tvorbe, niekoľko rokov pracovala pre občianske združenie Muzy.sk, ktoré sa venuje literárne tvoriacej mládeži, sama je laureátkou niekoľkých literárnych súťaží (Poviedka 2013, súťaž Jána Kollára 2014, 2013, 2012, Jašíkove Kysuce, Múza...)

Kde si sa narodila a čo to pre teba znamená?

DK: Narodila som sa v Nitre. To mesto je pre mňa veľmi dôležité. Keď čítam knižku, kde nie je presne pomenované, v ktorom meste sa dej odohráva, predstavujem si ho v Nitre. Akékoľvek prostredia, o ktorých sa píše alebo hovorí, si v hlave vytváram z nitrianskych častí, ulíc alebo si len poskladám nitrianske budovy do iných blokov, aby to vyhovovalo opisu, to ide automaticky. Nitra je pre mňa taká stavebnica, základ predstavivosti. Keď sa hovorí o byte, predstavujem si niektorý z nitrianskych bytov, v ktorých som žila, keď sa hovorí o dome, predstavujem si dom mojej babky na Zobori a tak ďalej. V tom meste sa cítim dobre, bezpečne. Cítim, že chodím pevnými nohami po zemi a nemôže ma nič zaskočiť, lebo tam je to pre mňa známe. Mám v Nitre celú rodinu. Neviem si to inak ani predstaviť.
Keď som mala 16 rokov, presťahovali sme sa do Zvolena. Tam som sa tak necítila. Dodnes nemám k tomu mestu žiadny vzťah, pozitívny ani negatívny, neviem si vybaviť, ako to tam poriadne vyzerá, nestihla som Zvolen poriadne spoznať, lebo som celé dni trávila v Kremnici, kde som na Škole úžitkového výtvarníctva študovala Tvorbu hračiek a dekoratívnych predmetov. Kremnicu mám veľmi rada, Zvolen nepoznám. Neuviazlo mi z neho v pamäti skoro nič. Keď sme sa po piatich rokoch vrátili do Nitry, vydýchla som si. Nikdy som nepovedala, že mi je vo Zvolene zle, že to tam nemám rada, ani som to tak necítila, brala som ho ako normálne mesto, v ktorom žijem, až po návrate do Nitry som si uvedomila, ako mi chýbala. Je to tým pocitom bezpečia, lepšie sa mi tam manévruje, viem, ktorou cestou sa kam dostanem.

Ako si sa dostala k divadlu? Nechcela si byť skôr maliarka?

DK: Ako malá som chodila na základnú umeleckú školu na literárno-dramatický odbor. Chodievala som na všetky recitačné súťaže, regionálne divadelné prehliadky a tak ďalej. Takže začala som, ak to vôbec môžem tak veľkolepo nazvať, ako herečka. Až niekedy pred odchodom zo základnej školy som začala kresliť, vtedy mi ešte ale nenapadlo, že by som chcela byť scénografka. Neviem, či som vôbec vedela, čo to je. Myslím, že som uvažovala aj nad maľbou. Keď som robila prijímačky do Kremnice, chcela som dokonca študovať umelecké kováčstvo alebo odlievanie kovov. Našťastie som skončila na hračkách, to ma nasmerovalo k scénografii.
Aj počas strednej školy, som hrala divadlo. Pracoval s nami Peter Luptovský, ktorý viedol literárno-dramatický odbor na ZUŠke v Kremnici, neskôr som s ním spolupracovala na predstavení o Skutkoch a jestvovaniach, ktoré robil so svojím divadlom Kusy cukru, to už som bola na VŠMU. Viem, že na strednej škole som už herečkou určite byť nechcela, chodila som na literárno-dramatický, lebo ma bavili tí ľudia, mali sme špeciálnu štvrtkovú skupinu, kde boli len ŠUVkári a to bolo veľmi fajn. Keďže sme tam boli všetci „výtvarníci“, nikdy mi nenapadlo, že by som mohla byť scénografka, lebo ma viac zaujíma výtvarná stránka predstavení, čo sme robili, výtvarná stránka zaujímala všetkých.
Scénografiu som si vybrala až na začiatku maturitného ročníka, predtým ani neviem, aký som mala plán. Začala som na sebe veľmi systematicky pracovať, veľa som kreslila, chodila do divadla, čítala knižky. Chodila som na konzultácie k pani profesorke Cigánovej na VŠMU, snažila som sa. Snažila som sa až tak veľmi, až tak veľmi som sa na VŠMU chcela dostať, že to skoro nevyšlo. Veľmi som sa vystresovala, úplne som stratila úsudok o tom, čo robím a namiesto papierovej figúry slona som urobila niečo, čo vyzeralo ako televízor, ešte aj pokazený, veľmi som sa za to hanbila. Po prvom kole som skončila ako predposledná, naozaj neviem, kto bol v poradí po mne, asi niekto kto ani neprišiel na prijímačky, lebo to, čo som tam ja predviedla bol fakt vrchol. No a po druhom kole, v ktorom som už bola, naopak, úplne uvoľnená, lebo som si hovorila, že už ma aj tak nevezmú, tak si tie úlohy aspoň užijem, som skončila ako prvá.

Kedy a prečo si sa presťahovala do Prahy? Cítiš sa tu už ako doma? Plánuješ v Prahe ostať žiť?

DK: V Prahe žijem tretí rok. Odišla som po ukončení bakalárskeho štúdia na VŠMU. Na magisterské štúdium ma prijali na VŠMU aj na DAMU a ja som si vybrala DAMU. Nebolo ľahké odísť, v Bratislave som mala všetkých kamarátov, mala som tam režisérov, s ktorými som spolupracovala na škole, aj mimo školy, pomaly sa mi rozbiehala „kariéra“... To, že by som šla na magisterské štúdium do Prahy, bol môj veľký sen už keď som končila strednú školu. Mala som taký plán, že si bakalársky  titul urobím v Bratislave a magisterský v Prahe, ale počas štúdia v Bratislave mi môj odchod do Prahy pripadal stále menej reálny. Potom nastala v mojom osobnom živote jedna zmena a ja som odrazu potrebovala odísť z Bratislavy, ťahalo ma to preč. Ak by tá zmena nenastala, je dosť možné, že by ma na DAMU nevzali, naštartovalo ma to, začala som sa pripravovať, pracovať na sebe, takže to bolo v konečnom dôsledku vlastne dobre.   
Do Prahy som prišla 1. októbra 2012, priviezol ma kamarát, vystúpila som na Palmovke z auta, ubytovala sa u iného kamaráta a bola som tu. Znie to ako klišé, keď poviem, že som prišla s jedným ruksakom na chrbte a nič viac som nemala, ale naozaj to tak bolo. Vôbec som nevedela, čo so sebou, nikoho som nepoznala, nemala som ubytovanie, nepoznala som mesto, stále som sa kdesi strácala, mala som mapu, do ktorej som si kreslila trasy, keď som niekam šla, tá bola o chvíľu zo všetkých mojich ciest deravá a potrhaná. Nevedela som si dlho nájsť prácu, nevedela som kam mám ísť, čo robiť, s kým sa porozprávať. Všade som chodila sama, do kina, do divadla. Nie som typ, ktorý nevydrží sám so sebou, nemám problém ísť kamkoľvek sama, ale predsa je lepší pocit, keď môžem byť sama, pretože chcem a nie preto, že mi nič iné neostáva. Veľmi mi pomohli kamaráti z Nitry, to, že som si našla prácu, spoločnosť kolegov, postupne sa to utriaslo a teraz je to už fajn. Nepovedala by som, že už som v Prahe doma, ale cítim sa tu dobre. Už som si našla svoje miesta, priateľov, spolupracovníkov, pomaly sa to rozbieha. Ešte stále ale nevyužívam mesto na plno, nemám prehľad o výstavách, udalostiach, koncertoch a tak. Sem tam na niečo natrafím náhodou, niekam idem, ale nemám ešte systém, uniká mi veľa zaujímavého.
Prvý rok v Prahe bol veľmi ťažký. Odišla som na leto domov do Nitry. Ak by vtedy za mnou niekto prišiel a povedal mi, aby som sa už do Prahy nevracala, to je úplne jedno prečo, nevrátila by som sa. Ale nikto neprišiel a nič nepovedal. Chvalabohu.
Zatiaľ mám v pláne v Prahe ostať. Premýšľala som, že sa vrátim do Bratislavy, ale už si to neviem predstaviť. Neodmietam to, ale zatiaľ ostanem tu. Všeličo sa môže stať, nemám žiadne záväzky, ktoré by ma nútili uvažovať dopredu, rozhodnúť sa napevno, že niekde ostanem navždy, takže to nechávam na náhodu.

Práve dokončuješ štúdium scénického výtvarníctva na Katedre alternativního a loutkového divadla na DAMU, ale predtým si študovala aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave scénické výtvarníctvo bábkového divadla. Ako by si svoje štúdium porovnala?

DK: Na VŠMU som mala veľmi dobrú pedagogičku, pani Evu Farkašovú, ktorá je výborná scénografka, pracuje veľa, urobí aj 18 predstavení za rok, čo je naozaj dosť, napriek tomu bola na konzultácie so mnou vždy pripravená, nosila mi knižky, obrázky. Nepresadzovala si svoje predstavy, nevnucovala mi ich, ale naozaj nasledovala môj nápad a iba sa ho snažila rozvinúť alebo sa naň pozrieť z inej strany, pomôcť mi. Vytvorili sme si medzi sebou vlastný kód, takže vždy už po dvoch slovách vedela, čo chcem povedať, čo tým myslím.
Toto sa mi s mojim pedagógom na DAMU nepodarilo úplne dosiahnuť, čím nechcem povedať, že to bola chyba, jeho prístup bol iný, komunikácia s ním bola iná, prínosná, len som s ním nemala taký dobrý „domácky“ pocit, po troch rokoch s pani Farkašovou, som začala byť pred konzultáciami v strese, lebo som nevedela z jeho správania vytvoriť kľúč, podľa ktorého s ním mám pracovať. Potom som si uvedomila, že je pre mňa ako scénografku výhodné, že nekomunikujeme úplne jednoducho, lebo ani s každým režisérom nie som na takej vlne, že by mu stačili dve slová na vysvetlenie mnohých vecí. Naučila som sa lepšie opisovať svoje predstavy, počúvať toho druhého.

Mnohí nevedia, čo presne robí scénograf v divadle, popíš teda svoju prácu.

DK: Scénografia je označenie pre výtvarnú zložku divadla, takže všetko, čo vidíme na scéne: kulisy, kostýmy, bábky. Scénograf je výtvarník, ktorý túto výtvarnú zložku navrhuje, vytvára. Samozrejme, scénograf rovnako ako napríklad herci, autor hudby alebo autor choreografie, podlieha režisérovi. To znamená, že režisér rozhoduje, či sa také alebo onaké výtvarné spracovanie pre jeho inscenáciu hodí. Veľká časť scénografickej práce je práve komunikácia s režisérom. Ja ako výtvarník si vypočujem jeho koncepciu a snažím sa ju nejako výtvarne podporiť, hľadám scénografický kľúč, ktorý by bol pre danú tému vhodný.
Nedávno som spolupracovala s režisérkou Viktoriou Čermákovou na Strindbergovom Tanci smrti. Strindberg hru napísal na začiatku dvadsiateho storočia, ale režisérka sa rozhodla v prvej polovici urobiť prierez sedemdesiatymi a osemdesiatymi rokmi, aby podporila pocit neslobody, zatuchnutosti, donášačstvo. Preto som navrhla kostýmy, ktoré divákom majú pripomenúť danú dobu. V druhej polovici hry sa vo výtvarnom spracovaní kostýmu hlavnej hrdinky vraciame do šesťdesiatych rokov, pretože to boli roky voľné, roky jej „mládí“. Počas hry sa kostýmovanie každej postavy mení. Alica prechádza vývojom z usadlej domácej panej v štrikovanom svetri a hrubých ponožkách, cez poslušnú manželku vojaka až po bohyňu zloby v zlatých šatách v prvej polovici, v druhej polovici sa vracia do svojej mladosti a oblieka si čoraz žiarivejšie farby, až skončí v koktejlkách pošitých flitrami, ktoré okolo Alice vytvárajú akúsi žiaru, ale zároveň sa odrážajú a na koži jej robia zvláštne odrazy, ktoré pripomínajú vrásky.
Pri navrhovaní kostýmov musí scénograf myslieť aj na to, aby boli nielen dobovo presné, ale aby lichotili hercovej figúre, ak si to len jeho rola nevyžaduje inak. Ak nehrá práve postavu, ktorá má byť neforemná, nelichotivo oblečená. Musí myslieť na to, ako by sa daná postava obliekla, v akom je prostredí, aký čas uplynul medzi jednotlivými scénami a tak ďalej.
Takisto to funguje aj pri navrhovaní scény. Nielenže musí korešpondovať s režijnou koncepciou, musia sa v nej herci vedieť pohybovať, využívať ju, musí im pomáhať vykresľovať ich charaktery. V predstavení Hola, Madrid!, na ktorom som spolupracovala s režisérkou Silviou Vollmannovou som vytvorila scénu, ktorá pozostáva z kovovej konštrukcie, ktorej vrchnú časť vypĺňajú balóny. Predstavenie hovorí o nádejach a snoch mladej dievčiny, ktorá odchádza za svojou letnou láskou do Španielska, postupne však zistí, že jej „vyvolený“ je ženatý, vôbec o ňu nemá záujem. Ostáva však v Madride a zažíva rôzne sklamania, počnúc ťažkosťami v práci cez „prekliatie“ neznámou starenou v parku až po mŕtvu holubicu vedľa postele. Ako symbol nesplneného sna a zároveň aj klamstva som si vybrala balóny, ktoré síce zaberú veľa miesta, ale sú vlastne prázdne, ľahko sa poškodia a pripomínajú detské túžby. Balóny v tejto inscenácii sú rôzne výtvarne spracované, naplnené, pracuje sa s nimi, rôzne sa pohybujú, využívajú sa ako hlavy ďalších postáv, ale aj ako kvet, kytica, voda v bazéne či slepci s paličkami, ktorých je v Madride podozrivo veľa. Nafúknutý balón, v ktorom je ukrytá hodvábna šatka, ktorá po prasknutí vyletí, znázorňuje mŕtvu holubicu. Herečka balóny rôzne praská, prepichuje, strihá, lepí. Na konci predstavenia už neostane na scéne ani jeden balón, ani malá nádej a hlavná hrdinka sa rozhodne z Madridu odísť, vrátiť sa domov.
Scénograf musí dbať nielen na to, aby jeho scénografia bola zaujímavá a funkčná, ale rieši aj rozpočet, za ktorý sa dá scéna vyrobiť, bezpečnosť, rozložiteľnosť scény, veľakrát je podmienkou jednoduchý prevoz scény. Často práve pri rozmýšľaní nad technológiou zamrznem, pretože sa bojím, či bude scéna fungovať, či je dosť bezpečná, má dostatočnú nosnosť a je rozložiteľná na také časti, aby sa zmestila do dodávky. Takže scénograf nielenže musí púšťať svoju fantáziu na výlety, ale musí aj stáť pevne nohami na zemi, aby nenavrhol niečo, čo nie je možné vyrobiť.

Máš už za sebou viaceré projekty, kde môžu diváci vidieť tvoju prácu?

DK: Teraz sa hráva niekoľko predstavení, na ktorých som spolupracovala. Spomínala som Tanec smrti, na ktorom som spolupracovala s režisérkou Viktoriou Čermákovou na malej scéne divadla ABC, tu, v Prahe.
V Bratislave v klube KC Dunaj sa hráva predstavenie Chlap(c)i, príbeh o dvoch nerozlučných kamarátoch, ktorí kráčajú z kaluže do blata, na ktorom som pracovala s režisérkou Silviou Vollmannovou. Tento projekt je trochu netradičný, pretože sa nehrá v klasickom divadelnom priestore, ale v bare. Herci sa pohybujú v priestore reálneho baru, používajú rôzne rekvizity a po predstavení si s divákmi dajú pivo. Na tomto predstavení som okrem scénografie spolupracovala aj dramaturgicky. Takisto v Silviinej réžii sa ešte stále hráva predstavenie Hola, Madrid!, ktoré je predstavením jednej herečky, spája sa v ňom autorské a dokumentárne divadlo a mapuje príbehy cudzincov žijúcich v Madride. Takisto ako na predstavení Chlap(c)i, aj na Hola, Madrid! som spolupracovala aj ako dramaturg. Hola, Madrid! hráme už tretiu sezónu v Bratislave. V žilinskom bábkovom divadle som spolu so Silviou robila predstavenie Klára a dvanásť mesiačikov, podľa textu Petra Palíka.
Stále je možné vidieť aj O skutkoch a jestvovaniach, predstavenie je v repertoári Divadla Kusy Cukru, na ktorom som spolupracovala s už spomínaným Petrom Luptovským, hrá sa už piatu sezónu. No a projektom, na ktorom mne osobne veľmi záleží, sú Etogramy, ktoré sme nedávno premiérovali v bratislavskom Štúdiu 12. Je to predstavenie, ktoré som sama režírovala, sama som napísala text a naživo v ňom vytváram projekcie, s ktorými herečka „spoluhrá“. Text som napísala na základe rozprávania mojej starej mamy, mapuje príbeh lásky mojich starých rodičov, ale aj moje vlastné zážitky. V predstavení používam autentické nahrávky mojej starej mamy, hrá v ňom herečka Soňa Páleníková a dvaja akordeonisti.

Čo teraz pripravuješ?

DK: Pripravujem hneď niekoľko inscenácií naraz. V prvom rade chcem preniesť Etogramy do Prahy, ak sa mi to podarí, tak vďaka spolupráci so Slovenským domom v Prahe, kde teraz skúšame. Premiéru by som chcela mať na začiatku mája, ak všetko pôjde dobre. Ďalej spolupracujem s režisérkou Silviou Vollmannovou na predstavení Ako sa ťahá repka, premiéru budeme mať v bábkovom divadle v Košiciach, niekedy v polovici mája. S režisérkou Monikou Pulišovou chystáme predstavenie, ktoré sa bude volať Samko Tále. Bude to predstavenie jedného herca na motívy knihy Daniely Kapitáňovej Samko Tále – Kniha o cintoríne. S Monikou chystáme aj inscenáciu hercov piateho ročníka Pražského konzervatória.

Čo je tvojím snom?

DK: Chcela by som, aby všetko vyšlo dobre a aby som bola spokojná. Aby som mala pocit, že to, čo robím, robím poriadne a že to má zmysel. A samozrejme by som chcela, aby aj ostatní ľudia na svete boli spokojní, aby sme sa nehádali kvôli hlúpostiam a mali sme sa radi.